Main Menu:
- Politika EÚ

- Práva EÚ

- Informácie o smerniciach
- Ochrana ľudských práv
- Orgány rovnoprávnosti
- Pozitívne konanie
- Primeraná pomoc
- Informácie a dialóg

- Programy EÚ

- Kontakty

- Sprievodca pre boj proti diskriminácii

- Kampaň

- Projekty a aktivity

- Tlač

- Kninica dokumentov

- Národné informácie
Banner
You are here:
Úvod
Politika EÚ
Práva EÚ
Ochrana ľudských práv
Content Area:
Ochrana práv a právo na náhradu škody
Smernice hovoria o tom, že každá obeť diskriminácie či každý, kto má pocit, že sa s ním zle zaobchádzalo kvôli určitým znakom jeho osoby, by mal mať možnosť využiť primerané prostriedky právnej ochrany ako aj právo na náhradu škody (t.j. mal by mať možnosť dosiahnuť nápravu stavu). Je na vláde každej krajiny, aby rozhodla, či sa to bude realizovať súdnou cestou - t. j. prostredníctvom systému trestného či občianskeho práva - alebo pomocou zmierovacích konaní, napr. tribunálov. Vlády tiež môžu podporovať zmierenie a vytvoriť systém pre riešenie prípadov nespravodlivého zaobchádzania dobrovoľne formou diskusie a nie právnou cestou. Smernice udeľujú vládam povinnosť zabezpečiť, aby ľudia, ktorí sa sťažujú na nespravodlivé zaobchádzanie, mali právo na podporu od svojich odborov či špecializovaných asociácií alebo organizácií a aby ich tieto inštitúcie mohli zastupovať. Musia tiež dohliadnuť na to, aby sankcie z dôvodu diskriminácie boli účinné, primerané a odrádzajúce. Inými slovami, tresty za diskrimináciu by mali mať nejaký vzťah k spôsobenej škode a mali by od podobného konania odrádzať.

Na posilnenie ochrany musia vlády ďalej zaviesť legislatívu, v ktorej dôkazné bremeno v civilných konaniach (t. j. bez obvinenia z trestného činu) zdieľajú obe strany - ten, kto z nespravodlivého zaobchádzania obviňuje i ten, kto je obvinený. To znamená, že strany si delia zodpovednosť za dokázanie či vyvrátenie viny. Sťažovateľ musí dokázať, že k diskriminácii skutočne došlo (že o tom existuje evidentný dôkaz) a ide teda o súdny prípad. Obvinený musí preukázať, že nekonal nespravodlivo a pre svoje konanie mal legitímny dôvod. Obvinený je teda povinný presvedčiť súd či tribunál, že jeho konanie nebolo diskriminujúce. Te, kto sa na diskrimináciu sťažuje, o tom nemusí poskytnúť nezvratný dôkaz, čo by pravdepodobne ani nebolo v jeho moci. Vlády okrem toho musia zabezpečiť adekvátnu ochranu ľudí, ktorí sa sťažujú na diskrimináciu, pred prenasledovaním či represiou, ktorých nepovšimnutie by mohlo zabrániť uplatneniu ich práva na rovnocenné zaobchádzanie. Platí to i pre svedkov, ktorí musia byť pred prenasledovaním rovnako chránení, aby mali odvahu poskytnúť dôkazy. Od vlád sa preto požaduje, aby zaviedli opatrenia, ktoré by obvinených z diskriminovania od takéhoto konania odrádzali. Tieto opatrenia musia hlavne chrániť zamestnancov pred možným prepustením v prípade, že vznesú sťažnosť alebo súdne zakročia proti svojmu zamestnávateľovi alebo sú svedkami v prípadoch nespravdlivého zaobchádzania.



